Sme vizuálne založené bytosti, keďže až 50 % nášho mozgu sa venuje spracovaniu a analyzovaniu vizuálnych informácií. To, čo vidíme, je však len úzka výseč reality. Vidíme len „viditeľné svetlo“ so známym rozsahom vnímateľných farieb. Voči ostatným vlnovým dĺžkam sme ale slepí. Je to spôsobené vlnovou dĺžkou. Jedine ňou sa viditeľné svetlo líši od ostatných elektromagnetických vĺn.
Viditeľné svetlo sa v podobe vizuálnej informácie šíri z pravých polovíc zrakového poľa, odkiaľ sa projikuje do ľavých polovíc sietníc a odtiaľ do primárnej zrakovej kôry /V1/ ľavej hemisféry, a naopak. Viditeľné svetlo dopadá cez celé príslušenstvo oka na jeho sietnicu a tam sa mení v trojrozmerný priestor. Ako sa to presne deje, to nevieme…
Informácia postupuje z retiny do špecifických zrakových jadier thalamu, nazývaných corpus geniculatum laterale/CGL/, ktoré sú neuronálnym korelátom zrakovej pozornosti a len vďaka tomu vstúpi predmet do jasného vedomia. Odtiaľ sa informácia projikuje do V1/Brodmanova area 17/. Vizuálna informácia sa potom šíri do hierarchicky vyšších oblastí vizuálnej kôry, ktorých dnes poznáme asi desať./ Koukolík F.,2002,s.52/
Pri sledovaní akejkoľvek vizuálnej scény sa zrakové informácie rozdelia na prvky a následne sa skladajú v rôznych oblastiach kortexu, ktoré sú hierarchicky usporiadané. Zrakový systém paralelne spracováva informácie o tvare, farbe, hĺbke, rýchlosti i smere pohybu. Až výsledný vmen je celostný. Mozog teda pracuje diferencovane aj unitárne./Koukolík F.,2008,s.161/
Primárna zraková kôra /V1/ mapuje jednoduché línie a tvary a súbežne s ňou sa elektricky aktivuje aj gyrus occipitalis inferior. Vnímanie stredne zložitých tvarov sa prejavuje zmenou elektrickej aktivity kôrových oblastí bezprostredne súvisiacich s V1/ V2,V3/ a aktivizujú sa aj laterálne occipitálne závity a čiastočne aj gyrus fusiformis. Vnímanie najzložitejších tvarov aktivuje kôru spodnú i vonkajšiu plochu záhlavného i temenného laloku. Jedná sa o vyššie kôrové oblasti dosť vzdialené od primárnej vizuálnej kôry. Sú tu napr. oblasti kritické pre spoznávanie a rozlišovanie tvárí/ FFA/, pre spoznávanie významných budov či miest/PPA/ ap./Koukolík F.,2003,s.362/ Arey V4 a V8 zodpovedajú za farbu videného predmetu a anatomicky je to v oblasti gyrus lingualis a gyrus fusiformis. V5 sprostredkováva zrakové pohybové informácie/ Brodmanova area 19,37/.Každý z týchto procesov má inú dĺžku trvania. Najmenej času zaberie lokalizácia objektov, potom je to rozpoznávanie farieb a najviac času je nutné na registráciu orientácie a pohybu. Keďže každý aspekt zrakového vnemu trvá rozlične dlho, zásadné je presné načasovanie. Ako mozog tieto obrazy časovo zosynchronizuje v celostnú zrakovú scénu, to nevieme./Ingram J.,2010,s.115/ Zrakový informačný komplex paralelne tvorí väzby aj s ďalšími neuronálnymi okruhmi v celom mozgu. Vzdialené neuronálne reťazce súbežne vypočítavajú rad aspektov nejakého javu. Okrem senzorických modalít, ako je napr. tvar jablka, jeho farba, smer jeho pohybu pri páde, druh pohybu, zvuk pri dopade, môžeme si vybaviť z dlhodobej pamäti ako sa odroda jablka volá, prípadne si spomenúť na jej chuť, kde sme ju posledne kúpili atď. Až na základe skúsenosti – porovnaním so záznamom v dlhodobej pamäti- sa dostaví pochopeie vizuálnej scény. Až potom získava informácia význam, keď sa jednotlivé útržky prepoja do komplexného koherentného vnemu. Toto prepojenie nastáva aj zapojením prefrontálnych lalokov – nastáva uvedomenie. Až posledné štádia tohto procesu sú vedomé. Naprostrá väčšina spracovávaných informácií sa nijako nepojí s vedomím. Je to práve elektrochemická aktivita mozgu, ktorá predchádza subjektívnemu vedomiu a to asi o 300 ms – než nastúpi subjektívne vedomie.
Zásadné je pritom presné načasovanie. Ako dochádza k časovej väzbe? K väzbe dochádza na viacerých úrovniach, nielen v zrakovej sústave. Prebieha to tak, že na talamokortikálnej a kortikotalamickej diaľnici spoločne pália neuróny a vytvárajú tak spoje, ktoré sa k sebe viažu,napr. centrá zraku s centrami emócií. Vzdialené oblasti mozgu tak synchrónne oscilujú a všetky tieto vnemy spolu so sluchom, čuchom, s pocitmi, pamäťou, jazykom, emóciami dávajú vznik ucelenému dojmu vedomia./Edelman G.,2010,s.35/ Ako je možné paľbu synchronizovať a vytvárať tak súvislé vnemy? To nevieme. Základom vedomej skúsenosti sú teda cirkulujúce spojenia medzi neuronálnymi skupinami, návratné interakcie medzi niektorými jadrami thalamu a niektorými časťami kortexu. Tieto spojenia sú hotovou neuronálnou džungľou a nikto nepozná ich presné zapojenie. Ako presne dochádza k časovej synchronizácii paralelných signálov, to nevieme./Lurija A.R.,1982,s.131/
Čo však nateraz vieme je to, že jediná kôrová oblasť, či jeden druh neurónov ,ktorých aktivita by zodpovedala celému zrak. vedomiu, resp. vedomej skúsenosti, najskôr neexistuje. Vieme tiež to, že neuróny odlišných kôrových oblastí môžu svoju činnosť synchrónne koordinovať. Táto synchronizovaná aktivita by mohla byť korelátom zrakového vedomia. /Crick ,F.,1997,s.246/Vedomie nikdy nie je zamerané iba na jeden znak. Tvorí celú scénu, tá zahŕňa viac aspektov. Vytvára sa integrálna zmes obrazov, spomienok, pocitov, snáh ap. Žiadna mentálna aktivita sa pritom nemôže udiať bez podmieňujúcej neuronálnej aktivity/zmeny/. Ale aj mnoho neuronálnych zmien sa nijako nepodieľa na vzniku vedomia.
Vedomie je proces, dej, nie vec, či miesto. Nevzťahuje sa na špecifické bunky či vrstvy kôry. Je to prúd neuronálnych udalostí, ktorý sa trvalo a v zlomkoch sekundy premieňa a voľne a neustále prechádza z jednej oblasti mozgu do inej. Pripomína tým húf rýb či roj včiel.
„Vidím“- „vidím a poznávam, čo vidím“- „viem, že poznávam, čo vidím“ to sú ontogenetické stupne vývoja vedomia. Až tretí stupeň je podkladom mentalizácie ,t.j. schopnosti odhadnúť iných ľudí a predvídať ich správanie. Tretí stupeň majú v náznakoch azda aj primáty. My hovoríme napr. „ Ja vidím padajúce jablko“. Úplná odpoveď by ale mala znieť: „Vedome vidím padajúce jablko“. Za slovom „vedome“ sa skrýva subjektívny prežitok videného, t.j. nik nemôže mať tú moju subjektívnu kvalitu prežitku v ktorejkoľvek modalite. Je to jedinečnosť bolesti, farebnosti, zvukovosti ap.
Vedomie je vec subjektívna /súkromná/ – objektívne/ a vedecky/ teda ťažko postihnuteľná ,preto ho odmietol skúmať aj sám Stephen Hawking. On tvrdí, že mozog nefotografuje vonkajší svet ale ho interpretuje . Zo vstupných údajov vytvára len model vonkajšieho sveta. Tieto mentálne predstavy sú jedinou realitou , ktorú môžeme poznať. Nejestvuje žiaden test reality nezávislý od modelu, realita je subjektívna./Hawking S.,MlodinowL.,2011,s.178/ A keďže vedomie sa nedá uchopiť ani kvantifikovať, preto veda prevádza neuchopiteľné na uchopiteľné, prevádza vedomie na chémiu a fyziku. Inak povedané, do hlavy sa nám z vonkajšieho sveta nedostáva nič, len neuróny vysielajú impulzy. Napr. červeň ako farba v skutočnosti neexistuje. Je to neuronálny konštrukt vzniklý reprezentáciou vonkajšej reality. Obdobne je to aj so zvukmi, pocitom bolesti či hladu či s vôňou kávy ap. Nič z toho nie je skutočné, všetko sú to len nerv. vzruchy, impulzy…My sa snažíme ale zatiaľ nedokážeme premostiť priepasť medzi týmito neuronálnymi a elektrochemickými procesmi a subjektívnym vedomím. Ako táto transformácia prebieha, nevieme -je to stále záhadou.
Keď rozprávam o vedomí, nemám na mysli vedomie v zmysle bdelosti ani vedomie ako zameranú pozornosť či vedomie ako dušu v teologickom zmysle. Mám na mysli vedomie o vedomí, ktoré majú najmä ľudia a hádam v náznakoch aj primáty, a patria doň exekutívne systémy, vôľa, motivácia…
Čo je teda vedomie/duša/? 1. monistický/prírodovedecký/ prístup: tvrdí, že to, čomu hovoríme vedomie, je produkt extrémne zložitých molekulárnych interakcií medzi neurónmi v mozgu.
2.dualistický princíp/názor/ : svet je založený na 2 princípoch-hmotnom a duchovnom .Duchovný svet do hmotného sveta rôznym spôsobom vstupuje a ovplyvňuje ho. Telo je len nosičom duše. Duša môže byť epifenomén /súvisí s mozgom, no nie je s ním totožná/, dokonca môže byť celkom nezávislá na tele. Podobne si relatívnu nezávislosť duše predstavujú priaznivci experimentálneho psychológa Grofa S. ,ktorý tvrdí, že dušu je možné uvoľniť v zmenených stavoch vedomia/LSD, holotropným dýchaním /Hořejší V.2011/6, s.313/ Ako dôkazy sa uvádzajú napr. aj zážitky ľudí ktorí prešli klinickou smrťou. Vzťah medzi mozgom a vedomím je zásadný-zatiaľ zďaleka neodhalený.
Dnešná vedecká paradigma vraví, že myseľ/vedomie/vzniká v mozgu a je celkom na ňom závislé. Neexistuje vedecký dôkaz pre dušu mimo tela. Vedomie je teda vždy vtelené. – Podstata vedomia je rovnako biologická ako rast, trávenie, vylučovanie atp. Postulát, že vedomie je generované mozgom, nie všetci odborníci prijímajú.
Majú ľudia nejaké vedomie schopné prežiť mimo tela? Nemožno to vylúčiť.Väčšina dávnych filozofií i náboženstiev v tom bola zajedno. Áno, je to možné. Budhistická i brahmanská múdrosť podporovala metempsychózu-sťahovanie duší po smrti do nového tela.
Ak niekto ale tvrdí že áno, nech to testovateľne, nefilozoficky, bez hnevu a zaujatia dokáže. Inak sa dostaneme mimo vedeckú racionalitu-ad absurdum.
Zdá sa, že hmota musí mať ešte nejakú neznámu vlastnosť. Ak môžu byť elektróny súčasne vlnami i korpuskulami, prečo by duch a hmota nemohli byť dvoma podobami tej istej veci?/Lane, 2011,s.299/ Dnešný pohľad na podstatu vedomia je naivný, nie je kompatibilný s modernou fyzikou. Biologické procesy sa riadia zákonmi fyziky a chémie, počnúc vesmírom a končiac mozgom a vedomím. Vedecký determinizmus sa opiera o fundamentálne fyzikálne zákony ako gravitácia, elektromagentizmus, silná a slabá jadrová sila. Vedecký determinizmus platí aj pre ľudí, kedže ľudia interagujú s inými telesami vo vesmíre. Výnimky pre ľudské správanie neexistujú.
Vedecký determinizmus vylučuje možnosť zázrakov, výnimky zo zákonov či aktívnu úlohu Stvoriteľa – zaobíde sa bez týchto hypotéz. Z toho plynie, že hmota musí mať nejaké ďalšie vlastnosti, ktoré spôsobia vznik našich vnútorných pocitov. Skúsme si vybaviť známe vlastnosti hmoty. Pocity podľa všetkého nie sú elektromagnetická radiácia ani zvukové vlny a nezodpovedajú ničomu, čo by sme mohli nájsť v známej štruktúre atómov/ v ich fyzickej stavbe/. Nie sú to kvarky, ani elektrony, čo teda? Sú to vibrujúce struny na dne fyzikálnych možností? Kvantové gravitony? Temná hmota? Odpovedať na tento fundamentálny problém asi dokážeme až objavením nových zákonov hmoty.
Ľudia sa však radšej domáhajú zázrakov. Iné vysvetlenia sú únavné, ak nie sú poruke. Žiaľ to máme už v povahe…
Zatiaľ sa teda musíme prepracovať bližšie k pochopenie všetkých detailov síl a hmoty pozorovaných v prírode, k pochopeniu zákonov, ktoré ovládajú náš vesmír v mozgu – k zjednotenej teórii všetkého.
Vedomie čaká na vysvetlenie…
Čakáme na Galilea psychológie…
Literatúra:
1.Crick, F. Věda hledá duši/Překvapivá domňenka/, Mladá fronta, Praha, 1997
2.Edelman ,G. Širší než obloha,Paseka,Praha,2010
3.Hawking,S-Mlodinow,L Veľký plán, Slovart, Bratislava, 2011
4.Hořejší, V. Muže standardní naturalistická evoluce vysvětlit vznik vědomí? In Vesmír 2011/6
5.Ingram, J. Divadlo mysli, Dybbuk, Praha, 2010
6.Koukolík,F. Já. O vztahu mozku, vědomí a sebeuvědomování, Karolinum,Praha, 2003
7. Koukolík, F. Lidský mozek,Portál,Praha, 2002
8. Lane,N. Vývoj života. Zlín, 2011