Základným princípom v zdravotníctve je motto :„Predovšetkým neškodiť“. Zdravotnícka profesia sa vníma skôr ako poslanie než povolanie, kde najvyšším princípom je záchrana zdravia a života, čo predpokladá také vlastnosti zdravotníckeho pracovníka akými sú humánnosť, odbornosť, sebaobetovanie, morálne vlastnosti, charakternosť, úprimnosť. A tu narážame na kameň úrazu. Je prvoradou úlohou lekára pomáhať alebo neškodiť? Má byť zdravotník za každých okolností úprimný, až neúprosne pravdivý pri zdeľovaní zistení a nálezov alebo je morálne za istých okolností klamať a tasiť lož?
Skutočná lož sa chápe v psychológii ako vedomé, t.j. úmyselné a zámerné získanie nejakej výhody na úkor druhého. Klame ale každý. Niekto zákerne, iný preto aby pravdou niekomu neublížil- primum nihil nocere ( predovšetkým neškodiť). Zmyslom lži je zavádzanie a manipulácia. Motívom je potom nejaký druh zisku. Pod ziskom rozumieme čokoľvek, od žiadúceho jedla, cez citovú priazeň až po zmenu sociálneho statusu v skupine.
Pre lekára či sestru je dobré vedieť, čo pacient prežíva, čo cíti. Nemôžeme sa spoliehať len na jeho slová. Lekár i sestra potrebujú chápať emócie a výrazy v tvári pacienta. Ľudia totiž emocionálne reagujú na svoju nemoc alebo na liečbu choroby, čo môže byť pre výsledok zásadné. Zdravotník musí vnímať rôzne spôsoby ako ľudia vnímajú strach, lebo ide o bežnú emočnú reakciu na možnosť ochorenia a liečby, ktorá môže zhoršiť bolesť, zabrániť včasnému odhaleniu choroby, narušiť liečebné plány ap. Primerane a cieľavedomé zaobchádzať s emóciami, napr. so strachom pacienta si môžeme ilustrovať príkladom : Ak sa spýta pacient lekára napr. na vedľajšie účinky predpísaného lieku a vyjadruje pritom subtílnu expresiu strachu, mohla by byť primeraná reakcia lekára nasledujúca : „ Pokiaľ to správne chápem, robíte si starosti ohľadne vedľajších účinkov. Môžem sa spýtať aké obavy máte?“ Táto otázka umožňuje lekárovi „odstrániť“ ohrozenie, ktoré pacient subjektívne pociťuje, a tak ho strachu zbaviť. Aby lekár adekvátne dešifroval čo pacient naozaj cíti, musí správne interpretovať jeho emočné výrazy v tvári, ktoré sú niekedy naozaj len mikrovýrazmi, teda trvajú len zlomky sekúnd a nemôže sa spoliehať vždy len na jeho slová. Slovami dokážeme totiž klamať ľahšie než výrazom tváre či rečou tela. Napr. depresívny pacient na psychiatrii sa žiada na priepustku domov a tvrdí že sa cíti oveľa lepšie. V skutočnosti klame lebo chce stále spáchať sebevraždu ako pred prijatím na oddelenie. Slová môžu lekára oklamať. Skrývané pocity je možné odhaliť podľa niektorých behaviorálnych kľúčov, ako sú krátke mikrovýrazy v tvári, mikrogestá(asynchrónnosť vo výrazoch, krátke zachvenie sa , zdvihnutie ramena…) Je veľa iných neverbálych príznakov podvádzania. Nie je ľahké úplne zakryť silné negatívne emócie, ktoré pociťujeme práve v okamihu keď klameme.
Nie každý, kto sa bojí napr.rakoviny alebo chirurgického zákroku, prežíva strach rovnakým spôsobom. Rozoznanie smútku, ktorý je častou reakciou na stratu a pomoc pacientovi vyrovnať sa s ňou, môže byť zásadným faktorom pri zotavovaní pacienta, keď dôjde na dlhodobú alebo trvalú invaliditu. Pacienti často váhajú alebo pociťujú rozpaky, ak majú hovoriť o svojich pocitoch v chorobe, o svojom strachu či smútku, o pocitoch znechutenia zo seba ap. Lekári a sestry sa musia preto naučiť presne interpretovať výrazy v tvári a príznaky, že emócie sú riadené.
Je to dôležité aj preto, lebo lekári sa často stávajú obeťami klamárov a podvodníkov. Mnohí pacienti sa nechávajú zneschopniť, hoci sú zdraví, iní, sa nechcú dať zneschopniť, hoci zdraví nie sú. Drogovo závislí prichádzajú s falošnými receptami, ľudia závislí na liekoch tvrdia, že sa im lieky stratili ap. Lož je teda všade, zdravotníctvo nevynímajúc.
Vzťah lekára a pacienta je pre úspešnú liečbu dôležitý i z iného pohľadu. Ešte donedávna vystupoval lekár zásadne z pozície autority a autonómia pacienta bola malá. Nepríjemné diagnózy sa neoznamovali priamo a pacient ani nebol zvyknutý pýtať sa. Dnes sa čím ďalej viac presadzuje vzťah vzájomný. Lekár pacienta informuje, je povinný mu hovoriť pravdu a ponechať mu určitú mieru autonómie a voľbu, či chce alebo nechce tú či onú liečbu.
Najčastejšie klameme pre svoj vlastný prospech. Lži altruisticky motivované, v prospech druhých, sú adresované s dobrým úmyslom. ovorí sa im aj milosrdné HhhHovorí sa im aj nevinné či milosrdné lži. V zdravotníctve sa do popredia natíska dilema“ Dobre mienená lož – áno alebo nie?“
Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná. Pokiaľ lekár zaklame pozostalým a povie im napr. že obeť nehody zomrela na mieste a teda netrpela, zdá sa jeho konanie správne. Inokedy ale rozhodovanie také jednoduché nie je. V prípadoch, keď je pacient vážne chorý a neostáva mu veľa času, snaží sa ho jeho okolie predsa len podporiť a dať mu aspoň nejakú, i keď falošnú nádej. Vychádzame z presvedčenia, že psychický stav človeka má na jeho liečbu značný vplyv a optimistický prístup je vždy plusom. To znamená, že i neoprávnene povzbudivý výrok lekára – zdravotníka, môže mať blahodárny efekt a pacient potom môže vďaka pozitívnemu očakávaniu skutočne žiť dlhšie. Nie vždy chceme počuť pravdu.
Na druhej strane majú pacienti právo poznať pravdu, nech je akákoľvek. Nikto nemôže rozhodovať za svojprávneho človeka, čo by radšej nemal vedieť. Presne toto je jeden z hlavných rysov diktátorského režimu – snaha obmedziť prístup k informáciám, aby sa ľudia „ zbytočne neznepokojovali“. Milosrdná lož zvykne byť v konkrétnom okamžiku, v danej chvíli, tým najjednoduchším riešením, ovšem v dlhodobom horizonte ničomu a nikomu nepomôže.
Dnes je pretvárka v spoločnosti súčasťou normy. Dodržiavanie noriem je v spoločnosti založené na zdvorilosti a konvencii. Jeden druh normy je norma morálna. Lekár si musí dávať pozor aby neprekročil medze prirodzenej slušnosti, musí dodržiavať nevyhnutné štandardy komunikácie a správania. Pacient si sám môže priať zotrvávať v psychickom stave popretia. Pokiaľ ho v tomto smere dobre pozná lekár či jeho najbližší príbuzný a pokiaľ sú názoru, že je mu nevedomosť prospešnejšia, mali by i ďalší zdravotnícki pracovníci dodržiavať „dohovor“ a pacientovi pravdu nehovoriť, teda klamať. Zároveň ale nutno upozorniť aj na odvrátenú stránku takéhoto postupu. Pacient sa napríklad môže pravdu dozvedieť náhodne a nešetrne od iného človeka, lekára za klamanie môže čakať súd atp.
Zdôraznil by som, že pacient má právo na pravdivú odpoveď. Čiže je to dilema. Na jednej strane rešpektovať to, že pacient a jeho príbuzní si neprajú počuť pravdu a na druhej strane nesklamať dôveru pacienta v to, že mu lekár vždy hovorí pravdu. Domnievam sa, že hlavným mravným princípom, ktorý by mohol brániť poskytnúť informáciu, je povinnosť lekára nepoškodiť pacienta svojim výkonom, čiže tu poskytnutím či neposkytnutím informácie. Skúsenosti posledných rokov ale ukazujú, že pravdivá informácia sama o sebe len vzácne môže pacienta poškodiť. Zadržanie informácie máva fatálnejšie dôsledky. Preto je z morálneho hľadiska lekár oprávnený pacientovi nezdeliť pacientovi informáciu o jeho závažnom stave len vzácne. Musel by mať zreteľný doklad o tom, že by určitá informácia konkrétneho pacienta poškodila a musel by to vedieť vysvetliť, akým spôsobom by ublížila. Vágny poukaz na riziko informácie je v tomto kontexte neprijateľný.
Na druhej strane má pacient jednoznačné morálne právo, nevedieť, pokiaľ si vedieť nepraje. Pokiaľ si ale vyžiada zdravotnícku pomoc, potom sa aj jeho právo nevedieť môže stretnúť s právom lekára vyžiadať si primeranú spoluprácu pri liečbe. Je rad situácií, kde poskytnutie aspoň minimálnej informácie pacientovi je nevyhnutným predpokladom účinnej liečby. Tiež právo pacienta rozhodovať o tom, komu ďalšiemu bude či nebude informácia o zdravotnom stave posunutá, je nespochybniteľné. Jedinou výnimkou môže byť neschopnosť pacienta informáciu prijať (bezvedomie, dementný obraz). Teda kardinálna otázka stojí takto : Právo nevedieť je to isté ako právo na lož?
Zmienim na záver ešte krátko zaujímavý aspekt klamania pri placebo efekte. Tzv. placebo efekt označuje účinok úzdravy alebo aspoň úľavy, ku ktorému dôjde na základe podania „ prázdnej“(t.j. chemickým zložením neliečivej látky). V rôznych štúdiách sa ukazuje, že placebo efekt je v rade terapeutických situáciách prekvapivo vysoký, najmä zo začiatku, i keď časom pochopiteľne klesá. Jeho efekt stúpa s dôverujúcim vzťahom k lekárovi. Ešte zaujímavejšie je zistenie, že placebo, označené pre pacienta názvom chemicky silnej substancie môže mať oveľa silnejší, liečebne účinnejší dopad. To znamená, že ak napr. pri liečbe bolesti lekár podáva falošný „liek“ s tým, že teraz dostane pacient „ morfium“, dokázala prázdna tabletka účinnejšie stíšiť bolesť než keď bolo pacientovi povedané že k ústupu bolesti dostane „aspirin“. V prvom prípade, kde bolo to isté označené „silnejším slovom“, došlo k výraznejšiemu ústupu subjektívnych prežitkov bolesti. Zdá sa teda, že viac podliehame a veríme silným presvedčivým slovám. V skutočnosti ide o naše predstavy o tom, čo spôsobí morfium a čo aspirín. Ak to prevedieme na klamanie, možno predpokladať, že slepo uveríme tomu klamaniu, ktoré nad nami účinnejšie vykoná svoju moc. Takému klamaniu, ktoré má vyššiu „ potenciu“ presvedčivosti, ktoré je vieryhodnejšie, klamaniu, pri ktorom klamár použije trefnejších, chytrejších slov.
Použitá literatúra :
Zbynek Vybíral – Lži, polopravdy a pravda v lidské komunikaci. Portál. Praha2015
David Craig – Stante se lidským detektorem lži. Grada,Praha ,2014
Jack Nasher – Jak prokouknout lež a odhalit pravdu. Grada, Praha,2011
Janine Driver – Mě neobelžeš, Anag,Praha, 2015
Lenka Mlynaříková – Psychologie lži. Grada, Praha,2015
Paul Ekman –O klamaní.Aleph.2014
Dirk Eilert – Jak prokouknout druhé podle výrazu tváre. Grada.Praha,2016